Čo ma osteopatia učí o práci terapeuta

Pri štúdiu osteopatie som narazila na jednu úplne jednoduchú vetu: „Relax. There’s no hurry.“ Uvoľni sa. Niet sa kam ponáhľať.

Lenže táto veta nebola určená pacientovi. Bola určená terapeutovi. A čím dlhšie nad ňou premýšľam a čím viac pracujem s ľuďmi, tým viac sa mi páči.

Potrebujeme naozaj počas jednej terapie vyriešiť všetko?

Ako terapeuti máme niekedy zvláštny pocit zodpovednosti. Pacient k nám prišiel s problémom, a tak ho predsa musíme nájsť. A potom ho musíme vyriešiť. Ideálne ešte dnes.

Počas 50 alebo 60 minút chceme človeka vyšetriť, nájsť príčinu jeho problému, ošetriť ju, skontrolovať výsledok a najradšej ho poslať domov „opraveného“. Lenže ľudské telo takto nefunguje. Adaptácie, ktoré vznikali týždne, mesiace alebo roky, nemusia zmiznúť počas jednej návštevy. A ani nemusia.

Možno počas jednej terapie nepotrebujeme zmeniť desať vecí. Možno potrebujeme nájsť jednu, ktorá má v tejto chvíli význam.

Niekedy stačí správny podnet

Toto je ďalšia vec, ktorú si prenášam z osteopatie do fyzioterapie. Nemusím urobiť všetko, čo viem. Nemusím použiť desať techník len preto, že ich ovládam.

Niekedy stačí zmeniť jednu vec. Uvoľniť pohyb, zmeniť svalovú aktivitu, pracovať s dychom, ponúknuť inú oporu alebo postupne znížiť obavu z pohybu. A niekedy človeku stačí ukázať: „Pozri. Tvoje telo toto stále dokáže.“

Potom môžeme znovu testovať. Pretože terapia nie je súťaž v počte techník, ktoré dokážeme počas jednej hodiny použiť. Oveľa dôležitejšia je odpoveď človeka na to, čo robíme.

„Listen to the mechanism.“

Ďalšia osteopatická myšlienka, ktorá sa mi veľmi páči, je „Listen to the mechanism.“ – Počúvaj mechanizmus.

Možno to znie trochu abstraktne, ale ja si to vo svojej fyzioterapeutickej praxi prekladám veľmi jednoducho: Urob niečo a sleduj, ako organizmus odpovie.

Vyšetrím človeka, vytvorím si hypotézu a podľa nej zvolím intervenciu. Potom však potrebujem znova skontrolovať, čo sa stalo. Je pohyb ľahší? Zmenil sa rozsah? Zmenila sa bolesť alebo svalová aktivita? Dýcha človek voľnejšie? Dokáže urobiť pohyb, ktorý bol pred chvíľou nepríjemný alebo obmedzený?

Ak áno, získala som informáciu. Ak nie, získala som informáciu tiež.

A toto je pre mňa veľmi dôležité. Keď telo nepotvrdí našu hypotézu, nemusíme presviedčať telo, že naša hypotéza bola správna. Môžeme zmeniť hypotézu.

Naše ruky nie sú jediná terapia

Manuálnu terapiu mám rada. Pracujem rukami a považujem ich za veľmi cenný terapeutický nástroj. Nemyslím si však, že naše ruky sú tým, čo človeka „vylieči“.

Môžeme nimi vytvoriť podnet. Môžeme ovplyvniť pohyb, vnímanie, napätie alebo komfort. Ale potom pacient vstane z lehátka a odíde domov. A jeho organizmus pokračuje ďalej. Dýcha, chodí, spí, cvičí, pracuje, zaťažuje sa a regeneruje. A práve tam pokračuje proces, ktorý sme možno počas terapie iba začali.

Preto pre mňa fyzioterapia nikdy nie je iba to, čo urobím rukami. Je to kombinácia manuálnej práce, pohybu, vhodne dávkovanej záťaže, dychu, edukácie a toho, čo človek robí vo svojom každodennom živote.

A niekedy nemusíme urobiť nič

Aj toto je terapeutické rozhodnutie. Nie každá asymetria potrebuje korekciu, nie každé napätie musíme uvoľniť a nie každý obmedzený pohyb musí byť za každú cenu väčší. A už vôbec nie každý nález, ktorý dokážeme nahmatať alebo otestovať, musí vysvetľovať pacientov problém.

Niekedy je profesionálnejšie povedať si: Toto dnes nepotrebujem meniť.

To nie je pasivita. To je klinické rozhodovanie. Samozrejme, „there’s no hurry“ neplatí v situácii, keď máme podozrenie na závažnú patológiu alebo zachytíme red flags. Vtedy je našou úlohou konať a človeka odoslať na ďalšie vyšetrenie. Pri bežnej muskuloskeletálnej terapii však nemusíme s telom neustále bojovať a snažiť sa napraviť všetko, čo sa nám zdá byť iné.

Terapia ako spolupráca

Čím dlhšie pracujem ako fyzioterapeut, tým menej sa cítim byť „opravárom“ ľudského tela. Mám vedomosti, poznám anatómiu, fyziológiu a pohyb, mám svoje testy, ruky a skúsenosti. Ale predo mnou je človek a jeho organizmus, ktorý sa adaptuje 24 hodín denne. Ja s ním strávim možno hodinu.

Preto dnes oveľa častejšie namiesto otázky „Čo všetko ešte musím opraviť?“ premýšľam nad tým: „Čo môžem dnes urobiť, aby mal tento človek lepšie podmienky na pohyb a ďalšiu adaptáciu?“

Niekedy je odpoveďou manuálna terapia, inokedy sila, mobilita, dych alebo edukácia. Veľmi často je to kombinácia viacerých vecí. Podstatné však je, že terapia nie je niečo, čo ja robím pacientovi. Je to proces, na ktorom sa podieľame obaja.

A presne toto prenášam aj do Fyzioyogy

Nemusíme človeka počas jednej lekcie dostať hlbšie do predklonu. Nemusíme mu dnes „otvoriť“ bedrový kĺb a nemusíme za každú cenu opraviť jeho bojovníka.

Možno mu dnes stačí ukázať, ako v pozícii nájsť lepšiu oporu. Možno potrebuje menší rozsah, viac sily, inú pozíciu panvy alebo sa potrebuje postupne prestať báť určitého pohybu. A možno potrebuje jednoducho čas.

Pretože naším cieľom nie je vytvoriť dokonalú ásanu. Naším cieľom je dať človeku viac možností, ako sa môže hýbať.

Relax. There’s no hurry.

Táto jednoduchá veta mi pripomína jednu dôležitú vec: nemusím počas jednej terapie ukázať všetko, čo viem.Nemusím vyriešiť všetko a nemusím za každú cenu nájsť jednu definitívnu príčinu pacientovho problému.

Potrebujem človeka dobre vyšetriť, premýšľať nad súvislosťami, vytvoriť hypotézu, zvoliť vhodný podnet a sledovať odpoveď. A potom dať organizmu priestor.

Pretože niekedy dobrá terapia nie je o tom, koľko toho urobíme, ale o tom, či sme urobili správnu vec v správnom čase – a potom vedeli chvíľu počkať.

Relax. There’s no hurry.