Čo ma osteopatia učí o tom, ako sa pozerať na telo pacienta
Čím dlhšie pracujem s ľudským telom, tým viac si uvedomujem, že nie všetko, čo na prvý pohľad vyzerá ako problém, musí byť chyba. Ako fyzioterapeuti sme naučení problémy hľadať. Vyšetrujeme. Testujeme. Porovnávame pravú a ľavú stranu. Hľadáme sval, ktorý nepracuje dostatočne, kĺb, ktorý sa nehýbe, miesto zvýšeného napätia alebo pohybový stereotyp, ktorý chceme zmeniť.
A samozrejme, toto všetko má v terapii svoje miesto.
Osteopatia ma však postupne učí položiť si ešte jednu otázku. Nielen: „Čo je tu zle?“ ale: „Prečo sa telo rozhodlo fungovať práve takto?“ A to je niekedy úplne iný začiatok terapie.
Čo ak to nie je chyba, ale adaptácia?
Predstavme si človeka, ktorého už niekoľko mesiacov bolia kríže. Pohybuje sa opatrne. Má zvýšené svalové napätie. Menej rotuje. Pri predklone stuhne. Možno zadržiava dych. Niektoré svaly používa viac a iné akoby prestal používať. Môžeme povedať: „Má zlý pohybový stereotyp.“
Ale môžeme sa na to pozrieť aj trochu inak. Možno sa jeho telo po skúsenosti s bolesťou jednoducho naučilo: „Takto sa momentálne cítim bezpečnejšie.“ A zrazu pred sebou nevidíme iba „zlý pohyb“. Vidíme adaptáciu. Možno už dnes nie je potrebná. Možno človeka dokonca začína obmedzovať. Ale v určitom momente mohla mať svoj význam.
Organizmus sa totiž neustále prispôsobuje tomu, čo zažíva.
Záťaži. Bolesti. Úrazu. Nedostatku pohybu. Opakovanému pohybu. Stresu. Prostrediu.
A nie každá adaptácia, ktorú vidíme, musí byť automaticky chyba.
Symptóm nemusí byť nepriateľ
Bolesť. Napätie. Ochranné držanie tela. Obmedzenie pohybu. Ako terapeuti máme prirodzenú tendenciu chcieť tieto veci odstrániť. Je sval napätý? Uvoľníme ho. Je niečo stuhnuté? Rozhýbeme to. Je niečo slabé? Posilníme to.
Ale čo keby sme ešte predtým položili otázku: Prečo je to tam? Prečo tento sval drží? Prečo sa tento človek určitému pohybu vyhýba? Prečo pri pohybe zadržiava dych? Čomu sa jeho organizmus prispôsobil? A hlavne:
Čo potrebuje, aby túto stratégiu už nepotreboval?
To je veľký rozdiel. Pretože potom už nebojujeme iba proti symptómu. Snažíme sa pochopiť súvislosti.
„The mechanism has no problems.“
Pri štúdiu osteopatie som narazila na myšlienku:
„The mechanism has no problems.“
Na prvé prečítanie môže znieť zvláštne, veď pacient predsa prišiel preto, že problém má. Ja tejto myšlienke ale nerozumiem tak, že telo nemôže mať patológiu, poškodenie alebo dysfunkciu. Vnímam ju skôr takto:
Organizmus sa v každom okamihu snaží fungovať čo najlepšie s možnosťami, ktoré má momentálne k dispozícii.
To, čo my označíme za kompenzáciu, môže byť spôsob, ktorý si telo našlo, aby napriek problému mohlo ďalej fungovať. A to mení náš pohľad na pacienta. Namiesto: „Toto je zlé. Musím to opraviť.“môžeme premýšľať: „Prečo si telo vybralo práve túto stratégiu?“ A následne: „Môžem mu ponúknuť inú?“
Telo nie je stroj
Čím viac sa učím o ľudskom tele, tým menej ho dokážem vnímať ako stroj, v ktorom nájdeme pokazenú súčiastku, opravíme ju a všetko bude opäť fungovať. Človek je oveľa komplexnejší a štruktúra ovplyvňuje funkciu a funkcia zase štruktúru. Nervový systém sa učí a pohyb sa prispôsobuje. Tkanivá reagujú na záťaž. Dýchanie sa mení podľa toho, čo robíme. A bolesť už dávno nevnímame iba ako jednoduchú informáciu z poškodeného tkaniva. Preto ani terapia nemusí vždy fungovať podľa schémy: nájdi chybu a následne oprav chybu.
Môže vyzerať aj takto: pozoruj a vytvor hypotézu, urob terapiu a sleduj odpoveď, následne prispôsob terapiu.
A toto je pre mňa obrovský rozdiel.
Rovnaký princíp používam vo Fyzioyoge
Keď sa človek nedokáže dostať do určitej ásany, nemusím sa ako prvé pýtať: „Čo robí zle?“ Oveľa zaujímavejšia otázka je: „Prečo jeho telo robí pozíciu práve takto?“ Chýba mu mobilita? Stabilita? Sila? Koordinácia? Má za sebou zranenie? Bojí sa určitého pohybu? Alebo je toto jednoducho rozsah, ktorý má dnes jeho telo k dispozícii?
Potom nemusíme človeka tlačiť do našej predstavy „správnej“ ásany. Môžeme mu ponúknuť inú oporu, inú pozíciu, menší rozsah, aktiváciu, dych alebo úplne iný pohyb. A následne sledovať:
Čo sa zmenilo?
Práve tu sa pre mňa krásne stretáva fyzioterapia, osteopatia a jóga.
Menej opravovať. Viac rozumieť.
Možno teda našou prvou úlohou nie je telo opraviť. Možno je našou prvou úlohou pochopiť, prečo robí to, čo robí. A až potom sa rozhodnúť, či a ako do toho vstúpime. Pretože telo nie je pasívny objekt čakajúci na naše ruky. Je živé, reaguje, učí sa, prispôsobuje sa a neustále hľadá spôsob, ako fungovať v podmienkach, ktoré má.
A práve tu prichádza ďalšia otázka:
Ak teda nemusíme všetko opravovať, čo je vlastne úlohou terapeuta?
O tom je druhá časť článku s názvom “ Relax, there is no hurry.“
