Čím dlhšie pracujem s ľudským telom, tým viac si uvedomujem jednu vec.

Čím viac viem, tým menej mám potrebu telu hovoriť, čo má robiť. A tým viac sa snažím pochopiť, čo mi ukazuje.

Pri štúdiu osteopatie sa mi tento pohľad ešte viac prehlbuje. A veľmi prirodzene sa prepája s tým, ako už roky vnímam fyzioterapiu, pohyb aj Fyzioyogu.

Rollin E. Becker vo svojej knihe Life in Motion píše o „Living Mechanism“ – o tele ako o živom mechanizme. Nie o súbore kostí, svalov, fascií a orgánov, ktoré môžeme jednotlivo opravovať, ale o živom organizme, v ktorom sa všetko neustále prispôsobuje, reaguje a hľadá rovnováhu.

A práve toto je pre mňa jedna z najkrajších myšlienok osteopatie.

Telo nie je pokazený stroj

Keď nás niečo bolí, veľmi ľahko začneme premýšľať:

Čo je zle? Ktorý sval nefunguje? Čo je skrátené? Čo treba uvoľniť? Čo treba posilniť?

Samozrejme, anatómia, fyziológia, diagnostika a klinické vedomosti sú nesmierne dôležité.

Ale človek pred nami nie je anatomický atlas. Je to živé telo. Telo, ktoré sa každú sekundu prispôsobuje gravitácii, pohybu, dychu, únave, stresu, predchádzajúcim zraneniam aj tomu, čo od neho práve požadujeme.

Osteopatické princípy vychádzajú okrem iného z predstavy tela ako funkčného celku, zo vzájomného vzťahu štruktúry a funkcie a zo schopnosti organizmu samoregulácie. 

Pre mňa to neznamená, že telo „vylieči všetko samo“. Znamená to niečo oveľa praktickejšie:

Predtým, než začnem telo meniť, potrebujem pochopiť, čo sa práve snaží robiť.

Telo je niekedy múdrejšie ako naše predstavy o ňom

Becker v tejto časti knihy používa krásnu myšlienku:

„The body is smarter than you are, so learn to learn from it.“

Voľne povedané:

Telo je múdrejšie ako ty. Nauč sa preto učiť od neho.

A toto je veta, ktorú by som pokojne preniesla aj na podložku. Niekedy máme totiž presnú predstavu o tom, ako má pozícia vyzerať.

Kam má smerovať panva.
Kde má byť koleno.
Ako ďaleko sa máme dostať.
Čo má byť uvoľnené a čo aktivované.

Lenže telo človeka pred nami môže v tej chvíli potrebovať niečo úplne iné.

A práve tam sa podľa mňa začína skutočná práca s telom.

Nie v dokonalej pozícii, ale v schopnosti pozorovať jeho odpoveď.

Najskôr sa musíme naučiť vnímať vlastné telo

Becker píše ešte jednu veľmi zaujímavú vec.

Ak chceme pochopiť živé mechanizmy u pacienta, najskôr ich musíme začať hľadať a vnímať sami v sebe.

To je myšlienka, ktorá je mi vo Fyzioyoge veľmi blízka.

Pretože inštruktor, fyzioterapeut alebo osteopat nepracuje iba svojimi vedomosťami. Pracuje aj svojím vnímaním. Musím vedieť cítiť rozdiel medzi napätím a oporou. Medzi pohybom, ktorý tlačím silou, a pohybom, ktorý vzniká prirodzene. Medzi stabilitou a rigiditou. Medzi tým, keď telo do pozície „dostanem“, a tým, keď si do nej nájde cestu. A až potom to dokážem začať pozorovať u druhého človeka.

Dotyk nie je iba hľadanie toho, čo je zlé

Pre fyzioterapeuta je veľmi zaujímavá aj Beckerova myšlienka palpácie.

Palpácia podľa neho nemá byť iba nástrojom, ktorým hľadáme obmedzenie, napätie alebo problém.

Má byť spôsobom, ako vnímať funkciu živého tela.

Sutherland Cranial Teaching Foundation podobne opisuje Beckerov prístup: nestačí sledovať symptóm; terapeut sa má snažiť porozumieť tomu, ako daný živý organizmus funguje a ako vyzerá jeho zdravá funkcia. A toto mení spôsob, akým položíme ruky na človeka. Nehľadám iba:

„Kde je chyba?“

Začínam sa pýtať:

„Čo tu telo robí?“

„Kam sa dokáže pohnúť?“

„Kde pohyb prestáva byť voľný?“

„Čo sa zmení, keď mu vytvorím lepšie podmienky?“

To je úplne iný spôsob práce.

A presne toto pre mňa znamená Fyzioyoga

Fyzioyoga nikdy nemala byť zbierkou „správnych“ ásan.

Ani návodom, ako každého človeka dostať do jednej ideálnej pozície.

Je to spôsob, ako prostredníctvom pohybu začať lepšie rozumieť vlastnému telu.

Preto niekedy pozíciu upravíme.

Niekedy zmenšíme rozsah.

Niekedy potrebujeme viac stability.

Inokedy viac voľnosti.

Niekedy pohyb spomalíme natoľko, aby sme vôbec dokázali zachytiť, čo sa v tele deje.

A niekedy zistíme, že to, čo sme považovali za „chybu“, bola vlastne veľmi rozumná stratégia tela.

Menej opravovať. Viac pozorovať.

Čím viac študujem telo, tým menej verím na jednoduché návody, nie preto, že by princípy neexistovali. Práve naopak.

Princípy potrebujeme. Ale musíme ich vedieť aplikovať na živého človeka pred nami.

Becker svojim študentom pripomínal, že nestačí prísť na kurz, nazbierať informácie a naučiť sa nové techniky. Najskôr sa musí zmeniť spôsob, akým sa na telo pozeráme.

A možno je toto jedna z najdôležitejších vecí, ktoré sa môžeme ako fyzioterapeuti, inštruktori pohybu – ale aj ako ľudia – naučiť.

Telo nie je objekt, ktorý musíme neustále kontrolovať.

Je to živý systém, s ktorým môžeme spolupracovať. A niekedy je našou úlohou menej robiť
a viac cítiť. Menej opravovať a viac pozorovať. Menej telu hovoriť, čo má robiťa viac sa naučiť počúvať, čo nám už dávno hovorí.